Čo sa vlastne stalo? Poľský premiér, Donald Tusk, prišiel asi pred mesiacom s plánom ako ďalej rozhadzovať. Ehm, prepáčte, s plánom ako znížiť poľský verejný dlh na to, aby mohli urobiť ďalší civilizačný skok (áno, to fakt povedal). Poľský dlh sa totiž blíži k hranici 60 % HDP krajiny, čo je hranica, ktorú si Poliaci pomerne hlúpo zaviedli ako dlhový strop. Hlúpo preto, lebo dlhová brzda má byť o povinne prebytkových rozpočtoch v časoch konjunktúry a rozumne deficitných v čase recesie, respektíve o vyrovnaných rozpočtoch v rámci nejakej časovej periódy. Namiesto toho si Poliaci do ústavy zaviedli nič nehovoriace číslo bez návodu čo robiť, keď do stropu narazia. A to sa práve stalo Donaldovi Tuskovi. Naráža do stropu v čase, kedy poľská ekonomika spomaľuje a jeho strana začína v prieskumoch strácať. Nebude na dotácie, nebude na uplácanie voličov. Nemilé.
Tusk začal hľadať kde zobrať peniaze a jeho pozornosť padla na domáce penzijné fondy, ktoré majú viac ako polovicu peňazí zainvestovanú práve v poľskom štátnom dlhu. Plán je jednoduchý: dlhopisy sa fondom zoberú, švihom čarovného prútika zaniknú, štátny dlh sa vďaka tomu zníži o 8 % a nároky budúcich dôchodcov za zaniknuté dlhopisy sa prenesú na štátny systém (I. pilier).
Tusk hovorí, že ide o čisto účtovnú operáciu, ktorá budúcich dôchodcov nepoškodí. „Aktuálny systém sa ukázal ako zabudovaná časť rastúceho dlhu a ako veľmi nákladný". Vyplácané dôchodky Tuskovi významne ukrajujú z rozpočtu. Keby nešlo toľko peňazí do súkromných penzijných fondov, schodok rozpočtu by bol nižší a Poľsko by nemuselo vydávať toľko dlhopisov na jeho financovanie. Paradoxne, vydané dlhopisy nakupujú za vyzbierané peniaze aj penzijné fondy, ktorým Tusk samozrejme platí aj úroky. Nezdá sa Vám to celé nejaké povedomé?
Kde je pes zakopaný alebo načo ten II.pilier vlastne slúži
II. pilier nikoho nezachráni, nemajte ružové okuliare, ale je to predsa len spôsob ako z niečoho, čo vyzerá ako „strašný prúser", urobiť iba „prúser". |
II. pilier je o priznaní si budúcich záväzkov. Aj v budúcnosti tu budú nejakí dôchodcovia, ktorí predtým pracovali a platili odvody za sľub, že raz aj oni dostanú dôchodok. Žiaľ, čím je dôchodcov viac, žijú dlhšie a pracujúcich nepribúda, práve naopak, tým je tento sľub ťažšie dodržať. Nazývať dôchodkový systém najväčšou pyramídovou hrou v dejinách nie je vôbec prehnané. Vy na konci pyramídy platíte dôchodky tým nad Vami a Vaša budúca šanca na „výhru" sa blíži nule. II. pilier nikoho nezachráni, nemajte ružové okuliare, ale je to predsa len spôsob ako z niečoho, čo vyzerá ako „strašný prúser", urobiť iba „prúser".
Časť peňazí si jednoducho odkladáte bokom výmenou za to, že od štátu dostanete v budúcnosti menej ako tí, čo v II. pilieri nie sú. Štát výpadok peňazí, ktoré ste si odložili, musí samozrejme financovať, ale robí to preto, lebo vie, že v budúcnosti by ho inak čakal ešte väčší prúser.
A teraz sa dostávame k otázke, kam tie odložené peniaze uložiť. Môžeme to skúsiť aj pod matrac alebo do prasiatka, lenže peniaze zvyknú hniť a to nemyslím len papier ale aj infláciu. Rozumnejšie bude peniaze investovať tak, aby sme udržali minimálne ich kúpnu silu a nezaškodil by ani nejaký ten reálny výnos, lebo čím vyšší výnos, tým to bude na dôchodku menší prúser.
Do II. piliera si sporíme, lebo sa nechceme spoliehať na štát, ale zároveň za naše peniaze nakupujeme dlhopisy, kde sa opäť spoliehame na ten istý štát, že ich raz vyplatí! |
Jednou z možností kam investovať sú aj štátne dlhopisy. Lenže ak ide o dlhopisy práve toho nášho štátu, nastáva menší, nazvime to eticko-filozofický problém. Ideálne by bolo, ak by náš štát hospodáril s vyrovnaným rozpočtom a nič si nepožičiaval. Lenže to sa nedeje, štát si požičiava a vydané dlhopisy kupujú aj penzijné fondy. A tým pádom nastáva taká zvláštna situácia: do II. piliera si sporíme, lebo sa nechceme spoliehať na štát, ale zároveň za naše peniaze nakupujeme dlhopisy, kde sa opäť spoliehame na ten istý štát, že ich raz vyplatí! Jeden záväzok štátu sme vymenili za iný záväzok štátu, len v bledomodrom.
No dobre, lenže štát nám k tomu platí aj úroky, poviete si. A to je práve to, čo skôr či neskôr udrie do očí každému politikovi, najmä ak majú fondy väčšinu majetku v štátnych dlhopisoch tak ako v Poľsku. Vymenili sme záväzok vyplatiť dôchodky za záväzok vyplatiť dlhopisy. Prečo by som mal k tomu navyše platiť aj úroky? Donald Tusk si už odpovedal. Záväzky voči budúcim dôchodcom odsunie opäť pekne nezhmotnené niekam do ďalekej budúcnosti.
čo z toho vyplýva?
Mať v dlhopisoch vlastného štátu prevažnú časť majetku nesie veľké politické i ekonomické riziko. Viete koľko štátnych dlhopisov majú v majetku naše penzijné fondy? |
Treba povedať, že Tuskovo uvažovanie je logické a priamočiare. Keď politik nevie, kde zobrať peniaze, II. pilier napchaný štátnymi dlhopismi, ktoré sú tam iba s jeho blahosklonným súhlasom, musí klať oči. Vymeniť jeden záväzok štátu za iný sa núka priam samo. Je riešením nemať v II. pilieri štátne dlhopisy vôbec? Áno, aj nie. Moderná teória portfólia hovorí, že dlhopisy do portfólia určite patria, ale zdravý rozum aj história hovoria, že nie iba od jedného dlžníka. Mať v dlhopisoch vlastného štátu prevažnú časť majetku nesie veľké politické i ekonomické riziko. Kvízová otázka na zahriatie: viete koľko štátnych dlhopisov majú v majetku naše penzijné fondy?
Tvrdenie, že penzijné fondy majú podporovať domáci kapitálový trh a preto majú veľkú časť investovať u nás doma, je hlúposť. Penzijné fondy majú investovať tam, kde dosiahnu atraktívne zhodnotenie pri primeranom riziku a dodržaní zásad diverzifikácie. Vydávať diaľničné dlhopisy, ktoré budú „povinne" nakupovať penzijné fondy, je presne taká istá blbosť, až pokým nebude dlhopis garantovaný konkrétnym majetkom štátu, tzn. samotnou diaľnicou. Ale to už je na inú tému.
drahý nápad Donalda Tuska
Ak svoj nápad Donald Tusk zrealizuje, čaká ho veľká právna bitka. Penzijné fondy napadnú vyvlastnenie na ústavnom súde. Zo správy majetku majú svoje percentuálne poplatky a keď im Tusk majetok zoberie, žiadne poplatky nebudú. Ak neuspejú, Tuska čaká medzinárodná arbitráž o zmarené zisky. A v nej má asi takú šancu ako Fico pri zákaze zisku zdravotným poisťovniam. Žiadnu.
Investori si budú odteraz pýtať za poľské dlhopisy vyššie úroky. Investovať s rizikom, že keď si premiér zmyslí, dlhopis mi zoberie, za to si nechajú priplatiť. A keď sa budú Poliaci opäť blížiť k dlhovému stropu, budú radi, ak dlhopisy vôbec predajú. Tusk si jednou tlačovkou zarobil na budúci technický bankrot, pekný výkon. Vyvlastnenie je niečo, o čom sa na finančných trhoch nehovorí ani len potichu.
Na svojom nápade neušetrí Donald Tusk ani vindru, práve naopak. Ale to asi vedel. Tých 8 % HDP na rozhadzovanie je asi lákavejších.
