Inak p. Cmorej, neda mi na zaver napisat jeden dodatok, prosim neberte ho v zlom. Poznam Vas aj Vase prispevky z tohto blogu aj z ako-investovat a mam pocit, ako by ste celu svoju karieru postavili na ohovarani vsetkych ostatnych... ono sice mate pravdu takmer na 99%, ale sem-tam by sa nasli (a niekedy aj dost vazne) veci, kedy sa mylite. Pred par rokmi som bolo ako Vy, kritizoval som nahlas vsetkych buchacov IZP, KZP a podobnu zberbu, dnes vsak viem, ze to nebolo velmi profesionalne a dneska to riesim uplne inak (na moj podnet 2 ludom NBS odobrala licencie...). Niekedy to vyznieva, ze napiste blog a cakate kto sa ozve, ze na internete nahanate klientov... aj ked zvacsa celkom sympaticky :) zaroven uznavam, ze to mozno niekedy inak nejde a pozitivne ovplyvnujete viacej ludi.
Mrzí ma keď si niekto myslí, že niekoho ohováram. Ohovárať pre mňa znamená nehovoriť pravdu a to nemám rád. Pravda je niekedy bolestivá a chápem, že dotknutým sa nemusí páčiť. Ale hovoriť pravdu pre mňa nikdy neznamenalo ohovárať. Ak som niekedy napísal niečo nesprávne, nemám problém sa ospravedlniť a uviesť vec na pravú mieru. Pocit neomylnosti ma už dávno opustil. Viem, že niektoré veci sa z kuchyne nevynášajú. Ale ak to má byť pre všeobecné dobro, ak to niekomu napríklad zachráni nemalú čiastku, nevadí mi, že niekto na kom mi aj tak nezáleží ma za to nebude mať rád.
OVB
K financiám som sa dostal veľmi prozaicky. Myslím, že som bol druhák na vysokej, keď ma kamarát zavolal na úvodný seminár OVB. Hneď po skončení prvej hodiny som sa ho spýtal, či je to multilevel. Keď som nedal pokoj, po chvíli vyšiel s pravdou von. Nevadilo mi to. Z úrovne výučby na školách som bol dosť sklamaný a poflakovať sa s kamarátmi mi síce nikdy nevadilo, ale dvakrát ma to nenapĺňalo. Chcel som sa naučiť niečo nové a praktické.
Našťastie, popri dvoch školách som nestihol napáchať skoro žiadnu škodu. Vedúci si zvykli, že skoro nikdy nemám čas a oči im zalepilo niekoľko sprostredkovaných KŽP. Vtedy ešte s vysokou TUM. V OVB som strávil približne dva roky. Za ten čas som dospel do štádia, kedy mi už na OVB vadilo skoro všetko. Pochopil som, že to nie je o financiách, ale o predaji. Začala mi vadiť povrchnosť podávaných informácií a frázy používané na školeniach, vyslovené presne tak, aby zanechali v ovečkách očakávaný efekt, som už poznal naspamäť.
Keď sa niekto na školení postavil pred dvesto ľudí s vetou „milujem OVB, OVB je môj život", nevedel som, či sa mám smiať alebo plakať. Pamätám si na vysoko odborné investičné školenie iba pre vyvolených (Cmoreja tam zobrali, lebo sa o tie fondy nejako príliš zaujímal) kde nám oblastný riaditeľ začal vysvetľovať duráciu s takýmto úvodom: „toto mi minule vysvetľovali traja portfólio manažéri a aj tak som to nepochopil .. tak vám poviem poučku..". Ak som sa spýtal na poplatky niektorého produktu, pozerali na mňa ako na Marťana.
OVB vďačím za naučenie základov a niektorých obchodných zručnosti (soft skills). A za to, že som sa k financiám vôbec dostal.
MFC a ako-investovať.sk
Do MFC som išiel najmä kvôli podielovým fondom. V tom čase malo OVB iba predražené Wiofy, Pioneere prišli až pár mesiacov po mojom odchode. To bola zmena. Zrazu som mal k dispozícií cez 300 fondov (v tom čase) a debaty s kamarátmi o investovaní začali mať zrazu zmysel. Chvíľu mi trvalo zvyknúť si, že ma nikto neťahá na žiadne motivačné školenia, ani ma nekŕmi heslami „jedno Amsličko do každej rodiny" a podobne. No zvykol som si.
Ďalšie dva roky som sa hrajkal najmä s podielovými fondmi a sem tam som sprostredkoval nejakú tu hypošku či poistil nejaké to autíčko a domček. Produkcia veľká nebola a v MFC ani nevedeli, že existujem.
Veľmi rýchlo som zistil, že je toho veľmi veľa, čo ešte neviem. Informácie som hľadal všade možne. Niekedy v tom čase založil Filip ako-investovať.sk Vďaka diskusným fóram som sa postupne dostal k akciám, ETF a k certifikátom. Založil som si účet u brokera a hrajkal som sa. Pochopil som, že ani tých 300 fondov typu „buy, hold and pray" nie sú to pravé orechové (vďaka bohu za finančnú krízu, ktorá aj do fondového biznisu priviala nové vetry).
Keď som sa registroval na ako-investovať, zarazilo ma, že Filip tam vystupuje pod vlastným menom a nie pod prezývkou. Chvíľu som váhal, až som si povedal Čo som horší ? však nepíšem nič za čo by som sa mal hanbiť, a zaregistroval som sa pod vlastným menom aj ja. Aj keď diskusia bola najmä o investovaní a podnikaní, sem tam na fórum zavítal niekto, kto hľadal radu s poistkou alebo chcel niekam uložiť pár korún mesačne. Keďže som bol v tej dobe zjavne jediný poradca čo to tam čítal, slušne som vždy odpovedal a ponúkol svoje služby.
Tu by som sa pristavil pri tom naháňaní klientov. Každý klient sa ráta, to je pravda. Ale na jedného klienta pripadá dvadsať takých, ktorí hľadajú iba krátku bezplatnú radu. Ak si niekto myslí, že na tomto sa dá budovať kariéra, tak je na veľkom omyle. Väčšina diskusií, do ktorých som sa zapojil, sa točila okolo toho istého. Sklamaný klient zistil, aké sprostosti mu poradca nabulíkal a teraz sa snažil zistiť ako ten produkt vlastne funguje a ako z toho vykorčuľovať s čo najmenšou stratou. Averzia voči nedopečeným búchačom životiek sa vo mne stupňovala.
Blogy
Blogy som začal písať, lebo ma už nebavilo vysvetľovať dookola to isté. Bolo to v dobe, keď jedna zo stavebných sporiteľní vyrukovala s mierne zavádzajúcou reklamou ponúkajúcou nereálne výnosy. Otázky na stavebné sporenie sa na mňa valili z každej strany. Keďže stavebné sporenie je produkt plný marketingových žvástov a skutočné fungovanie je komplikované a skoro nikto ho nepozná, napísal som do magazínu na ako-investovať.sk dva články, kde som stavebko rozobral z každej strany. Keď sa ma opäť niekto spýtal na stavebko, odkázal som ho na článok.
Na blogy SME som sa dostal opäť veľmi prozaicky. Naštvali ma v mBank. Do biela. Nová banka ponúkala zaujímavý koncept hypotéky, ktorý sa nám presne hodil pri kúpe nehnuteľnosti u nás v rodine. Žiaľ, vďaka prístupu bankovej pracovníčky, nás mBank dostala do vážnych problémov. Internetovú banku to bude najviac bolieť na internete, povedal som si, dúfajúc, že by sa to s tou hypotékou možno mohlo dať ešte nejako do poriadku, ak zasiahnem na citlivé miesto. A tak som napísal blog o našom zážitku. Keďže na ako-investovať by to čítal málokto, zvolil som blog SME. Na prvý pokus 30 000 čitateľov nebolo vôbec zlé. Nasledovalo stretnutie s riaditeľom a pracovníčka prišla o miesto. Pochopil som, že internet dokáže byť silné médium. Niekedy mám pocit, že to Sulík odkukal odo mňa :)
Podnikanie a moja úcta k pseudoautoritám
Keď som dokončil školy, približne rok som zabil prácou na projekte online poisťovania. Kamarát so silným zázemím v internetovom biznise ma zavolal, či im to nezastreším po odbornej stránke. Myšlienka sa mi páčila, v tej dobe tu boli akurát tak dve-tri stránky ponúkajúce PZP a tak som do toho išiel. Mali sme v pláne ponúkať skoro všetko majetkové poistenie. Za ten rok mi prešli rukami asi všetky poistné podmienky čo existujú .. aspoň som mal ten pocit .. a sedel som na stretnutiach v každej jednej poisťovni. Myslím, že za ten rok som trochu lepšie pochopil čo je to nemoc veľkých korporácií.
Projekt nevyšiel. Neplnili sa termíny a niektorí ľudia sa iba viezli. Krátko potom som sa zamestnal u jedného obchodníka s cennými papiermi (ocp). No, zamestnal je asi silné slovo, povedzme skôr že som bol na stáži. Aj keď som tam strávil iba niekoľko mesiacov, dalo mi to pomerne veľa. Okrem trejdovania od nevidím do nevidím sme písali komentáre k trhom a sem tam niečo múdre do novín.
Myslím, že práve u tohto nemenovaného ocp som definitívne stratil úctu k pseudoautoritám. Načala ma už OVB. Keď nám prednášal tajtrlík v krokodílích polobotkách, ktorý dva mesiace po sebe vyhral „súťaž" v produkcii, myslel som si svoje. Z ranglistu som vedel, že tú produkciu dosiahol dvoma -troma zmluvami a tušil som, čo museli byť tie zmluvy za svinstvo. Keď som o tom pánovi počul naposledy, bol na neho vydaný zatykač. Pre podvody.
Ani u môjho dočasného ocp zamestnávateľa nebola prvoradá odbornosť a výsledky, ale dojem aký dokážeme budiť. Drahé business centrum, luxusné zariadenie a zopár ľúbivých rečičiek o burze, ktorým klient aj tak nerozumel, dokázali chytiť aj veľké ryby. Keďže v tej dobe išlo o ocp s možno najlepším renomé na trhu, o to fascinujúcejšie to pre mňa bolo. V skutočnosti žila firma z niekoľkých nepoučiteľných gamblerov, ktorí cez nás telefonicky obchodovali komodity ešte aj keď boli na safari kdesi v Keni .. samozrejme, že konštantne prerábali .. a zo zástupu telefonistov, ktorí boli schopní potenciálnemu klientovi sľúbiť aj babičkine zlaté zuby.
Niežeby som proti ním niečo mal, boli to všetko milí chlapci a dievčatá, ale keďže náš trejderský kútik bol v ich tesnom susedstve, keď zadelili do telefónu až príliš veľkú kravinu občas som v monitore spozoroval ako sa červenám. Ale asi najviac ma fascinoval jeden zo spoločníkov. Vidieť ho v televízií s titulkom obchodník na komoditných trhoch, keď sa pár hodín predtým niekoho z nás pýtal čo to vidíme na tom grafe, nech mu niečo porozprávame, mi vždy vylúdilo úsmev na tvári. Ak sa práve nevenoval firemným výkazom, sem tam sedával v zasadačke s potenciálnymi klientmi. Vždy som rozmýšľal, čo im len ten môže rozprávať. Za zmienku stoja aj novinári, ktorý dokázali v článku zbastardiť aj veci, ktoré ste im dali písomne. Burza, financie a naša denná tlač, to je vždy na pobavenie. Akosi mi ten „veľký" svet prestal pripadať až taký sofistikovaný a začal som viac rozlišovať, čo je reálne a čo len komédia naokolo.
Ja a poradenstvo
Niekedy v období okolo projektu online poisťovania a anabázou u ocp som vážne uvažoval, že s poradenstvom praštím. Nebavilo ma to. Budovanie tímu ma nikdy nelákalo. Schopných ľudí je málo a tí neschopní a nesamostatní mi vždy liezli na nervy. Motivovať niekoho prázdnymi rečičkami mi nikdy nešlo a vodiť niekoho za ručičku som nemienil. A samotné poradenstvo samo o sebe až taká sranda nie je. Dookola robíte to isté, maximálne sa naučíte nový produkt, ale poistka bude vždy poistkou, fond fondom a poistné podmienky budú vždy rovnako nudné čítanie. Stagnoval som, čo neznášam a ani klientov nebolo toľko, aby bolo zaujímavé zotrvať aspoň po finančnej stránke.
Volať na studené kontakty, neznámym ľuďom, ktorých poradcovi bonzne niektorý ich pseudokamarát :) mi bolo vždy proti srsti a vyhýbal som sa tomu ako čert krížu. Minimálne od príchodu do MFC som nezdvihol telefón aby som išiel zavolať na studený kontakt. Ani len na taký, keď mi klient povie „tento chce hypotéku, hovoril som mu o tebe". Nie, klient musí zavolať sám.
Pamätám si, ako som si počas rozbiehania FinancieOnline, pri čítaní poistných podmienok (to bolo to online poisťovanie) hovoril, že ak toto vyjde, nechcem už živého klienta ani vidieť. Popri tom som sem - tam napísal nejaký blog. Buď, keď som sa veľmi naštval, alebo sa mi opäť nechcelo niečo opakovane vysvetľovať. A sem - tam som urobil nejakú hypotéku pre jednu malinkú realitku. Tento poradenský stereotyp mi jemne rozhasila moja práca u ocp. Vtedy som nestíhal absolútne nič a keď som u ocp skončil, trvalo mi asi šesť mesiacov, kým som sa vyhrabal zo všetkého, čo sa za tú dobu nakopilo. A niekedy v tej dobe, ja ani neviem ako sa to stalo, mi zrazu začali chodiť klienti nejako pravidelne. Čítala som od Vás toto a toto, dobre píšete, potrebujem toto a toto.
Moje písanie
Pri všetkej mojej vrodenej skromnosti :) musím povedať, že asi mám trochu talent písať a vysvetľovať aj zložité veci jednoducho a trochu pútavou formou. Mimochodom, nie je to vôbec jednoduché. Pozrite sa na takého Radoslava Procházku. Aj keď sa už lepší, veľké množstvo jeho textov sa stratí v jeho vlastnom labyrinte prílišnej zložitosti. Nad viacerými mojimi textami som nakoniec strávil aj celé dni a dopísal som ich iba vďaka tomu, že som zaťatý ako mulica a keď sa do niečoho pustím, tak to jednoducho dokončím.
Ak chcete písať aspoň trochu pútavo, musíte zjednodušovať. A pri zjednodušovaní sa sem tam človek dopustí aj chýb. Ja som vo svojich textoch spätne objavil možno dve-tri tvrdenia, ktoré by som teraz napísal inak, respektíve kde som nechtiac napísal blbosť. Paradoxne, tú blbosť mi ešte nikto nevytkol :) Ak nájdete v mojom texte nejaký zjavný omyl, prosím napíšte mi. Ako som už písal, na neomylnosť si nepotrpím.
SAV a aký neústupčivý dokážem byť
Po pár mesiacoch u OCP som zhodnotil moje vlastné risk reward ratio, pomer obetovaný čas verzus možný zisk, povedal som si, že slávny daytrader zo mňa nebude a pobral som sa ďalej. Keďže s vtedajšou priateľkou sme si chceli kúpiť byt, celkom ma zaujala informácia, že keď si človek dobre vyberie, doktorandské štúdium nemusí byť vôbec komplikované a ak ste aspoň trochu šikovný, sú to v podstate peniaze zadarmo. Pre účely hypotéky sa mi vtedy ľahko preukázateľný príjem z doktorandského celkom hodil do krámu.
Našiel som si vypísanú tému z oblasti financií, nahodil som peknú kravatu a vybral som sa za školiteľkou porozprávať jej, kto som, čo som. Slovo dalo slovo a po úspešnom zvládnutí prijímačiek ma zobrali za doktoranda Ekonomického ústavu SAV. Byt sme si kúpili a ja som sa niekoľko ďalších mesiacov hral na stavbyvedúceho.
Počuli ste už niekedy o Ekonomickom ústave SAV ? Ak áno, tak možno viete, že sem - tam sa niekto verejne posťažuje, že úroveň niektorých spoločensko-vedných ústavov je úplná katastrofa a bolo by možno lepšie niektoré z nich zrušiť. S týmto vedomím som na EU SAV išiel a musím povedať, že nič ma neprekvapilo. Diplomaticky konštatujem, že EU SAV nefunguje vôbec ideálne. Aj s mojim jemne oportunistickým prístupom som tam mal jednu z najširších publikačných činností.
Na Ekonomickom ústave som strávil približne dva a pol roka. Potom ma vyhodili :). Pochytil som sa totiž s dekanom Národohospodárskej fakulty EU (NHF), pánom prof. Ing. Jánom Lisým. Tento veľký dejepisec s obrovským egom, si myslel, že sa po mne bude voziť. Nepochodil.
Long story short, urazil som jeho ješitnosť keď som si dovolil požiadať o zmenu voliteľného predmetu, ktorý vyučoval on sám. Subjektívne som totiž vyhodnotil, že ten predmet je blbosť a chcem iný. Odmietol a nechal mi pocítiť, že si to odskáčem. Slušné upozornenie, že na zmenu predmetu mám právo, nepomohlo. Po dlhšom intermezzu to dospelo až do štádia, že som na školu podal žalobu. Čítať pôvodné diela klasických ekonómov a chodiť k nemu ako na klavír som veru nemienil.
Vlastne, profesorovi Lisému vďačím za to, že som bol na SAV tak dlho. Ak by ma nechal na pokoji, možno by som sa popri množstve inej práce aj sám zbalil a odišiel. Ale keď ma chcel zrazu len tak vyhodiť ... hneď som vedel, že spolu zažijeme ešte niekoľko pekných chvíľ.
Žaloba proti nečinnosti orgánu verejnej správy zabrala a ani som nevedel ako, zrazu som mal predmet zmenený. Nový predmet som poľahky urobil, zapísal som sa do ďalšieho ročníka a nechal som ich, nech sa tam so mnou trápia. Vedel som, že PhD na tej škole nikdy nedokončím, no bolo mi to úprimne jedno. Na fakulte boli zo mňa po tej žalobe takí posraní, že sa ma báli vyhodiť ešte ďalších šesť mesiacov, aj keď som sa tam za ten čas ani neukázal.
Vysokoškolská politika je veľmi zaujímavá a srandovná disciplína. Keď sa raz naštvem a budem si myslieť, že to k niečomu bude, napíšem dve eseje na tému vysoké školstvo. Jedna sa bude volať „Ako vznikajú profesori" a druhá „Čo robili piliere našej vzdelanostnej spoločnosti pred 89". Títo ľudia by mali ticho sedieť tam kde sú a mali by byť radi že sú radi.
Moja motivácia písať tento blog
Nemám rád gaunerov, pokrytcov, podvodníkov a rôzne kreatúry s pokriveným charakterom.
Nemám rád, keď sa niekto po niekom vozí len preto, že môže.
Nemám rád, keď niekto zbíja a nemá sa mu kto postaviť.
Nemám rád, keď sú ľudia predposraní a boja sa ozvať proti neprávu, pretože sa boja následkov, pretože sa boja nejakého pseudo alfa samca.
Prečo píšem tento blog ? Vyberte si sami. Možno len naháňam klientov. A možno som len blázon so zvláštne pokriveným zmyslom pre to, čo je správne. A možno trochu z toho aj z toho.
Počas svojho pôsobenia na SAV som napísal blog „Prečo neinvestovať cez IŽP". V priebehu týždňa som dostal asi dve desiatky pochvalných emailov od úplne neznámych ľudí. Dokonca aj z odborných kruhov. Odvtedy mi začalo chodiť toľko emailov, že som sa rozhodol vyvesiť cenník poradenstva. Viac ako polovica mojej roboty je opravovanie cudzích poradenstiev. Asi som si už vybudoval reputáciu.
Provízne poradenstvo považujem za rakovinu, ktorá sa pretkala spoločnosťou. Myslím si, že umožňuje prežiť množstvu podvodníkom a ľuďom, ktorí nemajú v tejto branži čo hľadať. Myslím si, že klient by si mal radšej priamo zaplatiť pár sto eur za kvalitné poradenstvo ako dostať produkt, kde na ňom niekto parazituje tak silno, že často stratí aj to málo, čo má.
Myslím si, že je potrebné oddeliť dobrých poradcov od tých ostatných. Aj preto chystáme spustenie dopytového portálu, kde budú iba overení poradcovia a ja budem jeden z garantov kvality. Chcem viac kontrolovať a menej pracovať. Aj preto, že poradenstvo ma stále nebaví (na tom sa nič nezmenilo :) a viac času chcem venovať iným podnikateľským projektom, v ktorých som namočený. Ale to už je úplne iný príbeh :)
Tento blog píšem preto, lebo si myslím, že to má zmysel.
január 2013
